Niektorí rodičia sa hanbili pripojiť deti, aby pri online vyučovaní nebolo vidno ich domácnosť, hovorí mentorka Terézia Síkeľová.

Terézia Síkeľová pri doučovaní školáka. Foto – archív TS.

Mentorka v rozhovore vysvetľuje, ako sa počas lockdownu učili deti, ktorým doma chýba počítač či smartfón.

O mája minulého roka doučujete základoškolákov z vylúčených komunít v Ražňanoch a Sabinove. Koľko času strávili fyzicky v škole a ako dlho sa museli kvôli pandémii učiť dištančne?

Fyzicky boli v škole strašne málo – zhruba tri mesiace, možno ani toľko. Na prvom stupni boli u nás aj pozitívni na covid, a tak zatvorili celú školu a deti ostali doma.

Štandardne sa deti učia dištančne cez počítač. Ako vyzerá dištančné vzdelávanie u detí z marginalizovaných rómskych komunít?

Nie každý, kto má tri-štyri deti, si môže dovoliť, aby sa všetky učili online. To býva veľký problém.

A ako to v takých prípadoch funguje?

S kolegom sme sa skontaktovali so základnými školami a tie nám emailom posielali zadania alebo domáce úlohy. Tie sme vytlačili a roznášali deťom. Povedali sme im, že ak niečo nevedia, nech sa nám ozvú a pomôžeme im s riešením.

Bolo to nastavené tak, že v pondelok a utorok sme deťom odovzdali úlohy a v piatok sme im ich odobrali a odniesli do škôl. Tak to fungovalo v prvej vlne. V tej druhej už bola podmienka, že každý sa musí dištančne vzdelávať online. Pokiaľ sa neprihlásil, akoby ani nebol v škole.

Deti si zadania mohli pozrieť iba na webstránke. My sme im potom povedali, ktoré domáce úlohy či strany v zošite si majú pozerať. Bolo to také…zasiahlo ich to. Ale nielen deti z vylúčených komunít, zasiahlo to všetky deti.

Predpokladám, že niektoré rodiny nemali technické podmienky na to, aby mohli prihlásiť svoje deti na online vyučovanie.

Nemali. Keďže sme vedeli, do ktorej triedy patrí ten-ktorý žiak, hľadali sme na webstránke zadanie domácich úloh. Deti ich potom doma vypracovali a my sme im pomáhali. Výsledok sme odfotili, prípadne, ak mali rodičia telefón, odfotili ho oni a poslali triednym učiteľom.

Ak teda rodina nemala k dispozícii počítač či mobil, robili ste akéhosi prostredníka medzi dieťaťom a školou – tentokrát nie fyzicky ale technicky.

Áno. Napríklad, jednému otcovi, ktorý má tri deti, praskol display na telefóne a nemohol si dovoliť druhý. Pani riaditeľka, ktorá chcela týmto deťom pomôcť, nás kontaktovala. Ona totiž tiež potrebuje mať doklad, že dieťa pracuje.

Dohodli sme sa teda, že dievčatku dáme strany, ktoré má vypracovať v pracovných zošitoch zo slovenčiny či matematiky. Potom ich otec priniesol k nám, my sme ich preskenovali a posielali pani učiteľke.

Otec si mobil nakoniec zabezpečil, no bol z toho nešťastný, lebo vedel, že sa mu to bude rátať, akoby deti neboli na vyučovaní.

Asi sa ale nerátalo, keďže ste im pomohli.

Sčasti. Kým sa nám neozvala pani učiteľka, nevedeli sme, že potrebujú pomoc. Hoci sme sa pýtali, či je všetko v poriadku. Neviem, či sa otecko hanbil.

Rodičom sme často museli vysvetľovať aj to, že keď sú ich deti prihlásené na online vyučovanie, domácnosť nie je vidno. Niektorí sa hanbili, že sa na nej spolužiaci môžu smiať.  

Aké ďalšie prekážky bránili deťom vo vylúčených komunitách, aby sa počas prvej a druhej vlny zapojili do dištančného vzdelávania?

Trvalo to strašne dlho a deti boli z toho unavené. Stalo sa tiež, že niektorý rodič svoje dieťa nezobudil a ono sa na hodinu neprihlásilo. Alebo sľúbil, že príde po domáce úlohy pre syna či dcéru a neprišiel. Ale deti sú šikovné, chcú sa vzdelávať.

Celoslovenské prieskumy ukázali, že časť rodičov nemá čas alebo nevie pomôcť deťom s učivom, pretože aj pre nich samých je náročné. Zrejme je to problém aj pri deťoch z vylúčených komunít.

Samozrejme. Rodičov poznám od detstva, ešte keď oni sami chodili do školy. Niektorí nevedia poradiť svojmu dieťaťu – nemajú návyky alebo vedomosti. Preto im treba pomôcť. Keď chceme, aby dnešné deti mohli pomáhať svojim deťom, treba ich naučiť, že sa to dá.

Sú učitelia, ktorí učia deti z vylúčených komunít, pripravení na dištančné vzdelávanie?

Na to nebol pripravený nikto, každý sa učí za pochodu. Učitelia robia, čo môžu.

Už v polovici roka 2020 novinári a výskumníci popísali nedostatky pri dištančnom vzdelávaní. Badáte, že by štát za ten rok niečo zásadné zlepšil?

Nie. 

S „vašimi“ deťmi ste v kontakte celý rok. Ako ich pandémia zbrzdila v rozvoji znalostí a zručností?

Veľmi ich to zasiahlo. Keď začal školský rok, prváčikovia boli veľmi šikovní, teraz však majú problém písať písmenka alebo čítať. A deti na druhom stupni častokrát učivu nerozumejú. Bude im to strašne chýbať.

O čo všetko sú deti ukrátené, keď sa musia učiť len na diaľku?

Najmä o kolektív. To, že vidia na obrazovke spolužiakov, je nič. Chýba im kolektív, ranné schádzanie sa, prestávky. Keď boli fyzicky na hodine a spýtali sa niečo pani učiteľky, vrátila sa k látke a dovysvetlila ju. Myslím si, že pri vyučovaní online na to toľko času nie je.

Aby ste pomohli zmierniť tento výpadok, doučujete v komunitnom centre osem detí z vylúčených komunít. S čím všetkým im pomáhate a ako to prebieha?

Napríklad, menším deťom pomáhame s domácimi úlohami. Vysvetľujeme, ako majú sedieť, ako správne písať písmenká. Potom si to nacvičujú a prepisujú. Sú veľmi zlatí, snažia sa a chcú vedieť. Veľa sa im venujú aj pracovníci komunitného centra.

Ako ste boli v kontakte v čase najtvrdšieho lockdownu, keď deti nemohli chodiť do komunitného centra?

Komunikovali sme cez Facebook alebo podobne. Keď si žiak nevedel poradiť s domácou úlohou, odfotil ju a poslal cez messenger. Bola pri ňom mamička a ja som mu vysvetľovala.

A čo deti, ktoré nemali messenger?

Stalo sa aj, že rodina vôbec nemala internet. No oni držia spolu, takže išli k susede a pripojili sa tam. Mali sme v komunite šikovnú mamičku, ktorá sa vedela pripojiť na školský web Edupage od prvého momentu. Ona potom pomáhala všetkým. A aj my sme vysvetľovali, ako sa prihlásiť alebo zisťovali heslá.

Čo hrozí deťom z vylúčených komunít, ak nezlepšíme podmienky a úroveň ich vzdelávania?

Nebudú sa môcť začleniť do spoločnosti, nájsť si adekvátnu prácu. A od toho sa odvíja všetko. Nehovorím, že každý musí byť vzdelaný, ale každý by mal mať právo vzdelávať sa.

Terézia Síkeľová: terénna sociálna pracovníčka v obci Ražňany (okres Sabinov). Popri tom je mentorkou vzdelávacieho programu Eduromy „O krok pokrok“. Mimovládka ním pomáha základoškolákom z chudobných rómskych komunít.

Odoberajte články emailom