Veľa sa hovorí o neprispôsobivých Rómoch, no práveže sú až veľmi prispôsobiví, myslí si dlhoročná občianska aktivistka.

Zakladateľka o.z. Romano kher – Rómsky dom Agnes Horváthová. Foto: Jana Gombošová pre RF

V júni 2021 jej Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie. Prezidentka ocenila Agnes Horváthovú za zásluhy o sociálny rozvoj Slovenska.

Horváthová je bývalá novinárka, ako šéfka občianskeho združenia Romano kher – Rómsky dom dávala novinárom mnoho rozhovorov. Žiaden však nebol portrétový.

Do zasadačky redakcie Romano fóra prichádza s lístkom v ruke. Má na ňom poznačené udalosti z jej životného príbehu, ktoré považuje za dôležité a nechce na ne zabudnúť. V rozhovore si prečítate:

  • prečo sú Rómovia prispôsobiví až príliš,
  • či pri sociálne vylúčených komunitách riešime 30 rokov to isté,
  • ako jej život zmenilo stretnutie so správnymi ľuďmi,
  • prečo sa stala občianskou aktivistkou,
  • odkiaľ prišiel nápad vytvoriť rómsku encyklopédiu.

Aký to bol pocit, keď ste stáli na slávnostnej ceremónii a preberali si vyznamenanie z rúk hlavy štátu?

Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že nemám rada ceremónie, fotografovanie či kamery. Na druhej strane som si hovorila, že diváci väčšinou vidia v televízii zábery z rómskych osád a takáto slávnosť je opačným pólom.

Potešilo ma, keď som v sále Reduty stretla niektorých ocenených, s ktorými sme v 90. rokoch zakladali občiansku spoločnosť a že aj oni si pamätali mňa.

Ešte predtým som myslela na to, že my Rómovia sme všade stále ako emigranti – nemáme svoj štát ani jazyk. Tak ako sa Slováci asimilujú v Amerike, je veľká aj asimilácia Rómov.

A rovnako ako sú Slováci hrdí na svojich významných krajanov, aj Rómovia vidia radi niekoho, kto je úspešný a hlási sa k rómstvu.

Takže napriek prvotnému váhaniu to bolo napokon fajn.

Mala som radosť, keď mi potom priatelia aj bývalí kolegovia telefonovali a hovorili, akí sú na mňa hrdí. Napríklad, vyše dvadsať rokov spolupracujem s medzinárodných klubom žien, sú to manželky veľvyslancov. Hoci sa v klube striedajú, sú medzi nimi aj stále členky zo Slovenska. 

Po ocenení mi volali, aké sú pyšné na to, že ma poznajú. Vtedy človek pochopí, akú to má váhu a že to má význam.

Poďme na začiatok cesty, ktorá vás doviedla k tomuto oceneniu. Aké prostredie vás ako dieťa formovalo?

Pochádzam z kováčskej rodiny, obaja dedovia boli kováči. Veľký dôraz kládli na vzdelanie. Ženy síce neposielali do školy, no to vtedy nerobila ani majorita. Chlapci však museli mať učňovku, lebo vedeli, že je to dôležité, ak chcú uživiť rodinu a viesť iný život.

Naša rodina je veľká. Vždy som na ňu bola pyšná, dávala mi korene. Mala som okolo seba plno sesterníc, bratrancov, samozrejme fantastickú mamu a otca.

Otec bol vedúci kováčskej, neskôr zámočníckej prevádzkarne. Remeslo robiť nevedel, dokázal ale zohnať prácu a predať ju. Zamestnával Rómov z lepších aj z veľmi chudobných rodín. Pre nás to boli vždy ľudia. Keď mama mohla, zakaždým pomohla. To sme videli odmalička a určite nás to ovplyvnilo – nikdy sme sa nepovyšovali.

Nie som americkým príbehom ženy, ktorá sa dostala niekam z chudoby.

Mama pochádzala z nemeckej dediny blízko Bratislavy. Keďže rómske deti nemohli chodiť cez vojnu do školy, vždy túžila vedieť po nemecky. Preto – a tiež, lebo sme mali rodinu v Rakúsku – nás dala súkromne na nemčinu a angličtinu.

Nie som teda ten americký príbeh ženy, ktorá sa dostala z chudoby neviem kam. Skôr sme boli bohatšia rodina. Vyrastala som v poschodovom dome v Podunajských Biskupiciach. Mali sme všetko, čo sme si želali.

Akurát, že otec bol chorý a zomrel mladý. Potom som nemohla chodiť na denne štúdium a musela som študovať diaľkovo.

Akú úlohu hrala vo vašej rodine rómska identita?

Čo sa týka toho rómskeho, vždy sme si to len šuškali. Nikdy sme sa k tomu otvorene nehlásili.

V Podunajských Biskupiciach bola v tom čase maďarská identita, môj materinský jazyk bol  preto maďarský. Rodičia síce vedeli po rómsky, no s nami tak už rozprávať nechceli. Hovorili si, že je to jazyk chudoby. Hanbili sa za svoje rómstvo.

Po rómsky som sa naučila len to, čo som počula u babky v Dunajskej Lužnej. Doma sme sa rozprávali po maďarsky, pozerali sme maďarskú televíziu, počúvali maďarskú rómsku hudbu. Moja identita je teda identita maďarských Rómov.

Toto ste mysleli, keď ste na začiatku rozhovoru hovorili o „asimilácii Rómov“?

Stretávam sa s tým veľmi často. Rómovia všade na svete sa v prvom rade identifikujú podľa lokality, odkiaľ pochádzajú. Sú napríklad východniari, Popradčania, Stredoslováci. Až potom sa vnímajú ako Rómovia.

Je to vidno aj na hudbe, s ktorou vyrastali. Aj keď spievali po rómsky, spievali podpolianske alebo východniarske pesničky. A my sme spievali tie maďarské. To ma formovalo veľmi intenzívne.

Veľakrát sa hovorí o neprispôsobivých Rómoch – práveže sú až veľmi prispôsobiví. Nielen v hudbe, ale aj v náboženstve alebo v stravovaní. Na druhej strane, uľahčuje im to život.

Vyštudovali ste novinárčinu v Bratislave. Čo vás k nej ťahalo?

Vždy som vedela písať slohové práce a techniku som študovať nechcela. Tak som si teda vybrala žurnalistiku.

Bolo to pred novembrom 89‘. Nemali ste obavu, že nebudete môcť slobodne písať?

Tento pocit som vtedy nemala.

V 90. rokoch ste pracovali pre Nadáciu na podporu občianskych aktivít, ktorá pomáhala vytvárať na Slovensku tretí sektor. Ako ste sa k tomu dostali?

Počas revolúcie som bola na materskej dovolenke a potom som si hľadala prácu. Mala som vtedy šťastie, že som stretla človeka, ktorý ma posunul ďalej. Bol ním Pavol Demeš. Nadácia bola financovaná z predvstupových fondov Európskej únie.

Keď som bola na pohovore, pán Demeš mal ako predseda správnej rady pri výbere spolupracovníkov najväčšie slovo. A ako vizionár vedel, že prijať Rómku bude prínosom.

Nebyť toho, nedostala by som sa do prostredia, kde som sa naučila pracovať na projektoch, rozumieť občianskemu životu a napokon rozvíjať – najmä – rómske neziskovky.

To bol jeden z míľnikov v mojom živote. Druhá životná šanca prišla, keď som bola krátko riaditeľkou Slovenského helsinského výboru. Miroslav Kusý bol jeho predsedom a poradcom Pála Csákyho, vtedajšieho podpredsedu vlády pre menšiny. Odporučil mu, že by som mohla koordinovať projekt Svetovej banky.

Občianska aktivistka Agnes Horváthová. Foto: Jana Gombošová pre RF

K projektu sa za chvíľu dostaneme. Popri práci v nadácii ste stíhali písať pre kultúrno-spoločenské noviny Romano nevo ľil. Aké témy ste vtedy v súvislosti s postavením Rómov riešili?

Písala som najmä o dianí v rómskych komunitách v hlavnom meste. Vtedajšia šéfredaktorka Danka Šilanová ma oslovila, a tak som sa stala bratislavskou dopisovateľkou novín. V tom čase som si uvedomovala, že pomáhať Rómom je mojím poslaním.

Keď sa pozriete na témy súvisiace s Rómami, o ktorých novinári píšu dnes a porovnáte to s časom, keď ste písali vy: pohli sme sa niekam sa vo vytváraní dôstojných podmienok pre sociálne vylúčených ľudí alebo riešime 30 rokov to isté? 

Najviac nás tých 30 rokov trápi chudoba – osady, nízke vzdelanie, zlý prístup k zdravotníctvu. To, bohužiaľ, trvá. Povedala by som, že je to dokonca ešte aj horšie.

Taká segregácia, aká je na školách dnes, v 90. rokoch nebola.

Vezmime si vzdelanie. Taká segregácia na školách, aká je dnes, vtedy nebola. Čoraz viac rodičov bralo svoje deti zo škôl, kam chodili aj Rómovia, a dávalo ich inam. Tak došlo k obrovskej segregácii a v týchto školách neostali žiaci, ktorí by boli ťahúňmi.

Aj ľudia z majority si spomínajú, že kedysi s nimi chodili do školy rómski spolužiaci. A neboli to pre nich Rómovia, ale Fero, Jožo, Jano. Dnes sa nemusia vôbec stretnúť, čo je zlé.

Navonok to môže vyzerať, že sme čoraz otvorenejšia spoločnosť. V roku 2004 sme vstúpili do Európskej únie, akéhosi multikultúrneho priestoru štátov. Vy však hovoríte, že segregácia detí v školách sa zhoršila. Čím si to vysvetľujete?

Tým, že štát to dovoľuje. Udialo by sa to aj v Nemecku, keby nemali prísnejšie pravidlá. Žije tam 80 miliónov obyvateľov, mnoho Turkov a iných emigrantov.

Rodičia môžu vziať dieťa a dať ho do inej školy, ale len do súkromnej. Inak musia zachovať spádovosť, teda príslušnosť školy k miestu trvalého pobytu.

Ďalším vysvetlením je, že v 90. rokoch neboli také možnosti. Bohatší človek z majority má už auto, tak ním vozí dieťa do novej školy a nenechá ho v pôvodnej, hoci bližšej. Chce pre neho čo najlepšie vzdelanie.

Roky ste robili analýzy, ako média vykresľujú Rómov. Opäť, keď to porovnáte v čase, kedy ste písala vy s tým, čo čítame dnes. Darí sa novinárom kresliť pravdivejší obraz o živote Rómov ako pred tými 30 rokmi?

Myslím si, že veľa novinárov je pokrokových a majú dobrý úmysel. Vidno to na článkoch, ktoré píšu. Napríklad keď opisujú, aký život majú Rómovia v chudobných lokalitách a aké ťažké je dostať sa z chudoby. 

Novinári museli tiež niekde vyrásť a pochopiť podstatu. Uvedomili si, že štartovacia čiara pre Rómov vyrastajúcich napríklad v Michalovciach nie je taká istá, ako keď žijú v Bratislave. Vedia to pochopiť a inak zobraziť.

Veľa ste sa zaoberali aj tým, ako stereotypne sú Rómovia zobrazovaní v médiách. Rómski respondenti boli často uvádzaní bez mena, nadpriemerne veľa správ média publikovali o kriminalite. Toto sa časom mení? Podliehame menej takýmto stereotypom?

Určite sa to pohlo, chýba tomu však udržateľnosť vo vzdelávaní. Všetko, čo je rómske, funguje len na projektoch –nie je v tom systém. Na chvíľu odbočím.

Vezmite si ako príklad terénnych sociálnych pracovníkov, asistentov alebo komunitné centrá. Skončí projekt a komunitné centrum sa zavrie. A toto isté funguje pri vzdelávaní novinárov.

Nemôžete očakávať od novinára, ktorý vyrastal povedzme v Bratislave, že bude vedieť, čo je to predsudok, že bude poznať históriu Rómov alebo významných rómskych umelcov. Na to by potreboval vzdelanie.

Neučí sa na školách niečo ako menšinová, možno romologická žurnalistika?

Ale áno, ide však o voliteľný predmet. Volá sa „národnostná a krajanská žurnalistika“, no vyberá si ho málo študentov. Niektoré redakcie organizujú na túto tému kurzy, čo je chvályhodné, ale opäť nie systémové.

Prečo podľa Vás štátu chýba systém pri práci s témami, ktoré sa týkajú rómskej komunity?

Pretože po voľbách, keď by sa zmeny mali dostať do systému, prídu iní ľudia, všetko zmetú zo stola a začína sa od nuly na zelenej lúke. Zažila som to niekoľkokrát, keď som robila na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Ten príbeh vám musím povedať.

Samozrejme, rozprávajte.

Niekedy v roku 2004 získal štát peniaze na založenie Fondu sociálneho rozvoja. Vtedy som už mala rodinu a nemohla som cestovať do zahraničia učiť sa. Úžasné však bolo, že odborníci chodili na Slovensko.

Mali sme veľmi dobrých konzultantov zo Škótska alebo zo Svetovej banky, ktorí chodili všade po svete, mali skúsenosti a odovzdávali ich nám. Jednou z nich bolo aj poznanie, aby sme ľudí vo vylúčených komunitách učili rozhodovať samých za seba.

A to sme robili. Chodili sme po celom Slovensku a zakladali tzv. lokálne partnerstvá sociálnej inklúzie. V Škótsku v tom čase fungovali 25 rokov. Najväčšie menšiny tam boli z Bangladéša a Pakistanu.

Na čo slúžili tieto lokálne partnerstvá?

Boli to združené organizácie, ktoré mali spolupracovať na sociálnej inklúzii. Patrili k nim úrady práce, Úrad splnomocnenca pre rómske komunity, základné školy, lekár – a to všetko v jednom okrese.

U nich sa stretávali problémy a oni mali mať možnosť hovoriť o tom, ako ich riešiť. Lokálne partnerstvo by identifikovalo potreby v regiónoch a fond by na základe toho rozdelil peniaze.

Odborníci nás učili, že na čele lokálnych partnerstiev musí byť neskôr niekto, kto pochádza z komunity. Hovorili, že ich nemajú viesť tí, ktorí majú biele košele, ale ľudia zdola. Ale k tomu nikdy nedošlo.

Ako to?

Prišlo k zmene vlády, iná ministerka a Fond sociálneho rozvoja postupne zanikol. Povedali, že neexistuje, aby sa v regiónoch rozhodovalo o tom, ako sa budú deliť peniaze. Teraz je z fondu Implementačná agentúra, kde všetci robia všetko. Úplne sa to scentralizovalo.

Okrem Ministerstva práce ste po novinárčine pracovali aj pri Úrade vlády. Všade tam ste robili na projektoch, ktoré sa týkali integrácie Rómov. Zažili ste tak snahu štátu o dorovnávanie šancí zvnútra. Aká to bola skúsenosť?

Videla som to z druhej strany. Mala som výhodu, že som nebola štátna zamestnankyňa. Pracovala som v projekte, ktorý financovala Svetová banka a všetky aktivity museli byť ňou schválené. Boli umiestnené v štátnej správe, ale štát si nemohol robiť, čo chcel.

Jedným z projektov bolo budovanie kapacity Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Mali sme možnosť zaplatiť odborníkov a expertov aj zo zahraničia, ktorí prišli a poradili nám. Urobili audit úradu a navrhli, čo by sme potrebovali.

Vtedy vznikli zárodky terénnej sociálnej práce, funkcia asistenta učiteľa a pomocné profesie. Vznikla tiež regionálna kancelária v Prešove. Mali sme šancu, aby sa ľudia, ktorí robili na úrade, vzdelávali. Mohli sa ísť pozrieť do sveta, ako sa pracuje s menšinami tam – napríklad s indiánskou alebo afroamerickou menšinou.

Vtedy sme mali 15 terénnych sociálnych pracovníkov. Dnes ich máme v jednom národnom projekte okolo 500 a v ďalšom približne 200. Komunitné centrá fungujú v asi 150 obciach. Väčšiu časť peňazí však obce majú z Európskeho sociálneho fondu.

Laureátka štátneho vyznamenania Agnes Horváthová. Foto: Jana Gombošová pre RF

Zjavne však to, čo štát robí – nech to platí z akýchkoľvek zdrojov – nestačí. Dlhodobo sa nám totiž nedarí dvíhať životnú úroveň sociálne vylúčených ľudí. Čo by sme mali robiť inak?

Vyčleniť na to peniaze zo štátneho rozpočtu, nech to je v systéme. To nám vyčíta aj Európska únia.

Keď som robila jeden z projektov na Úrade vlády, ministerkou práce bola Iveta Radičová. Zhodli sme sa na tom, že Rómom chýba práca.

Keď idú do Anglicka a majú prácu, všetko sa zrazu akoby čarovným prútikom zmení. Posielajú deti do školy, postavia si dom. Keď ale žijú v osade zo skromného rozpočtu, kam sa majú posunúť? Úžerníci môžu ďalej bohatnúť na úkor tých najchudobnejších.

Práca dáva ľuďom aj dôstojnosť. Každý starosta vám povie, že keď zamestná staršieho človeka, ktorý za socializmu pracoval, robí sa s ním úplne inak. Má nejaké pracovné návyky. Tí mladší, ktorí nemali šancu pracovať, sú stratení. Nemali kde nabrať návyky.

A to je začarovaný kruh. Takýto človek bude mať deti, no tie tiež nebudú mať kde nabrať pracovné návyky.

Ako tento začarovaný kruh pretnúť?

Nie som odborníčka na poľnohospodárstvo, ale uvediem taký príklad. Počula som, že na Kube sa po spoločenských zmenách tiež dostali do veľkých problémov. Sovietsky zväz im nemohol viac pomáhať. Zrazu nemali potraviny, pretože neboli sebestační.

Začali tak vytvárať malé poľnohospodárske družstvá. Keby sa aspoň toto začalo nejako podporovať. Ľudia by si chovali zvieratá a niečo dopestovali. Aj to sa však musia naučiť, nie je to také jednoduché.

Keď Rómovia prišli z Indie, pôda už bola rozdelená. Boli muzikanti, kováči, košikári, mali tieto remeslá. Kováči si nosili náradie so sebou a keď starosta videl, že obyvatelia ich potrebujú, dovolil im, aby sa usadili za dedinou. To postavilo Rómov na nohy – a zase sme len pri práci.

V roku 2007 ste založili občianske združenie Romano kher – Rómsky dom. Bol to ten príbeh, kedy ste mali po skúsenosti na úradoch pocit, že pre Rómov dosiahnete viac z neziskového sektora?

Určite nie. Chcela som niečo, čo môžem sama ovplyvniť a čo sa po voľbách od základu nezmení. Moja predstava však bola odvážnejšia ako skutočnosť.

Raz k nám prišiel rómsky spisovateľ Ladislav Tavali a hľadal nejaký veľký dom. Povedali mu totiž, že v Bratislave je Rómsky dom. Ale ten má sídlo v mojom byte (smiech).

Už desiatky rokov aj so zástupcami iných národností hovoríme o menšinovom dome v Bratislave, ale vždy narazíme na prekážky. V prvom rade, nikdy sme nenašli budovu, ktorú by sme mohli mať v prenájme od štátu alebo od mesta.

Napriek tomu sa vám mnoho podarilo. Vytvorili ste online rómsku encyklopédiu. Ako ten nápad vznikol?

Vymyslela to moja kolegyňa. Robila v novinách Romano nevo ľil a videla, koľko je tam informácií. Preto si povedala, že je škoda ich nespracovať. Nedošlo však k tomu, aby sme to urobili spôsobom, akým to plánovala. To by som musela byť v Prešove pri tých novinách.

Prečo bolo pre vás dôležité vytvoriť rómsku encyklopédiu? O základné kultúrne dedičstvo menšín by sa mal starať štát.

Štát niečo robí, napokon, v Prešove je Dokumentačno-informačné centrum rómskej kultúry. A v Martine je Múzeum kultúry Rómov. Nehovorím ale, že je to ideálne.

Ani veľa Rómov nevie o tom, že v Martine je múzeum rómskej kultúry.

O tom múzeu veľa Rómov ani nevie. Chodia tam iba deti, ktoré idú aj tak na výlet zo školy. Neplní svoju funkciu, ako napríklad rómske múzeum v Brne. V tom našom je málo peňazí aj expertov, nové projekty sa robia len málokedy.

V Rómskom dome ste pomáhali deťom z vylúčeného prostredia vzdelávať sa. Organizovali ste okrúhle stoly s ministerskými úradníkmi aj workshopy pre stredoškolákov s radami, kam na vysokú školu. Je vzdelanie kľúčom k vymaneniu sa z chudoby?

Áno, rovnako ako pri majorite. Vzdelanie je vždy dôležité, len pri vylúčených komunitách je tá cesta k nemu ťažšia. Nešťastím je, že veľakrát rodičia nepochopia vzdelanie ako cestu, pretože sami na sebe nepocítili, ako by im to mohlo pomôcť.

Spomínali ste, že na konci chcete dodať niečo, čo je pre vás dôležité.

Mala som manžela, ktorý to všetko toleroval, Slováka. Nie každá žena by to mohla robiť. Niekedy som bola dlho v práci, no mala som jeho podporu. A tiež podporu mamy a svokry. Bez nich by moje pracovné zaťaženie pri dvoch deťoch nebolo možné, pretože som aj veľa cestovala.

Manžel bol prokurátorom na Generálnej prokuratúre. Veľakrát sa stretával s tým, že pred ním kolegovia hovorili o „Cigánoch“ ako o zlodejoch a asociáloch. Poznali Rómov v inom kontexte a on im musel veci vysvetľovať a bránil ich. Bol mojou veľkou oporou.

Agnes Horváthová (64) Zakladateľka občianskeho združenia Romano kher – Rómsky dom. Vyštudovala novinárčinu v Bratislave, niekoľko rokov písala pre viacero rómskych novín a časopisov. V rokoch 1995 až 1999 pracovala v Nadácii pre podporu občianskych aktivít, ktorá sa snažila postaviť na nohy tretí sektor na Slovensku. V rokoch 2000 až 2006 administrovala projekty Svetovej banky, ktoré pomáhali s integráciou vylúčených komunít. V júni 2021 ju prezidentka Zuzana Čaputová vyznamenala za zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory