Stali sme sa rukojemníkmi rýchlych, nepripravených a nedotiahnutých zmien, myslí si pedagogička Ingrid Kosová.

Ilustračné foto – chaos. Zdroj: Ricardo Viana on Unsplash

Zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania je dlhodobo považované za nevyhnutnú súčasť zvyšovania vzdelanosti detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, vrátane detí z marginalizovaných komunít.

Účasť detí na dostupnom a kvalitnom predškolskom vzdelaní je jedným z najefektívnejších nástrojov inkluzívnych politík, ktorý prispieva nielen k ich vyššej pripravenosti na školskú povinnú dochádzku. Má výrazný vplyv najmä na neskoršie začlenenie týchto detí na trh práce.

Všetci si uvedomujeme, že povinná predškolská príprava je dobrým krokom najmä pre tie deti, ktoré doposiaľ do materských škôl nechodili. Veď v školskom roku 2018/2019  bolo v materských školách zaškolených len 32 percent detí z marginalizovaných rómskych komunít vo veku od 4 rokov.

Povedzme si však na rovinu: ak by boli vytvorené podmienky na vzdelávanie aj pre tieto deti a ich rodičov – vrátane všetkých podporných mechanizmov, dostupných kapacít, príspevkov pre rodiny, odborných a pomáhajúcich profesií –, žiaden zákon o povinnom vzdelávaní by sme nepotrebovali.

Naša spoločnosť, ani zodpovední politickí reprezentanti však už viac ako 30 rokov tomuto problému nevenovali dostatočnú pozornosť.

Navyše, niektorí obyvatelia našej krajiny majú tak odmietavý postoj k rómskej menšine, že pri predstave, ako ich dieťa chodí do škôlky s rómskym dieťaťom z osady, budú radšej dochádzať do materskej školy v niekoľko kilometrov vzdialenej obci, len aby sa vyhli Rómom.

Napriek tomu: najschodnejším riešením sa javí povinnosť  predškolskej dochádzky. Sme však na to pripravení?

Hoci bol zákon prijatý už v roku 2019, Ministerstvo školstva sa pre jeho implementáciu definitívne rozhodlo až na jeseň 2020. A začalo narýchlo s odstraňovaním nedostatkov – najmä čo sa týka kapacít, spádovosti, či financovania detí so špecifickými potrebami.

Ani jedno sa zatiaľ nepodarilo uspokojivo vyriešiť. Stále nedošlo k registrácii nesieťových zariadení, ktoré by mali pomôcť nedostatočným kapacitám škôlok. Javí sa teda, že ak budú zaškolené všetky deti vo veku 5 rokov, niekoľko tisíc mladších detí zostane doma s rodičmi. Kto preplatí náklady týmto rodičom, ktorí buď zostanú bez práce, alebo budú musieť umiestniť dieťa do drahých súkromných zariadení?

Pri riešení spádovitosti ministerstvo nezapracovalo desegregačné nástroje a ich kontrolu. Môžeme teda predpokladať, že rovnako ako pri základných školách bude dochádzať k vzniku čisto rómskych tried, alebo odlivu detí z majority, tzv. „white flight“.

Nikto zatiaľ nevyriešil ani geografickú nedostupnosť zariadení. Materská škola je od niektorých komunít vzdialená viac ako 5 kilometrov, v iných obciach pre administratívne prieťahy ešte ani nezačali s výstavbou budov materských škôl. Nehovoriac o tom, že v niektorých bohom zabudnutých dolinách nemajú rodičia o povinnosti prihlásiť dieťa na predškolskú prípravu ani potuchy.

A potom je tu ešte jeden pálčivý problém, ktorý nesmieme prehliadať. Tým je efektivita zaškolenosti počas posledného roka pred plnením povinnej školskej dochádzky. Pozitívne účinky tak krátkeho pobytu v materskej škole sa pomerne rýchlo vytrácajú.

Najmä v prostredí detí z málo podnetného prostredia je intervencia nutná už v období prvých troch rokov života dieťaťa, kedy dochádza k najrýchlejšiemu vývoju mozgu v oblasti kognitívneho, jazykového či pregramotného vývoja dieťaťa. Vo veku piatich rokov nám už dávno ušiel vlak.

Napriek tomu, že v rámci krajín Európskej únie sú programy ranej starostlivosti dostupné pre 42 percent detí, na Slovensku chýbajú akékoľvek verejné politiky či národné stratégie, ktoré by sa zameriavali na komplexný prístup k starostlivosti v ranom detstve.

Nemáme teda žiadne možnosti, ako deti z chudobných lokalít zapojiť do akéhokoľvek takéhoto programu. Detské jasle potrebám týchto rodín nezodpovedajú, no aj v prípade záujmu by neuspeli, keďže sú určené pre potreby zamestnaných či študujúcich rodičov.

Jedinou možnosťou sú komunitné centrá a nízkoprahové služby, ktorých doménou však je sociálna a nie raná starostlivosť. A tak rovnako ako v mnohých ďalších prípadoch suplujú štát aktivity neziskových a mimovládnych organizácií. Od tých však vzhľadom na ich status a poddimenzovanosť nemôžeme očakávať systémové riešenia.

Na záver teda musím konštatovať, že napriek dobre mieneným zámerom sme sa ocitli v absolútnom chaose. Nepripravení na to, čo i len implementovať zákon a zároveň zabezpečiť miesto pre všetky deti od 3 rokov.

Nehovoriac o tom, že by sme mali upriamovať pozornosť na zvyšovanie kvality predškolského vzdelávania, zabezpečenie pedagogických odborných zamestnancov a pomáhajúcich profesií ovládajúcich rómsky jazyk, či zavádzanie inovatívnych prvkov do edukačného procesu.

Stali sme sa rukojemníkmi rýchlych, nepripravených a nedotiahnutých zmien, ktorých efektivita a kvalita je veľkým otáznikom.

Ingrid Kosová (1975) Pedagogička, manažérka a aktivistka. Zakladateľka občianskych združení Quo vadis a Montessori, ktoré sa venujú inkluzívnemu vzdelávaniu. V roku 2018 získala ocenenie Lúč z tmy.

Texty o povinnej škôlke prinášame v rámci projektu „Posilnenie odborných kapacít v predprimárnom vzdelávaní  v kontexte inklúzie rómskych detí“, ktorý je podporený z finančného mechanizmu Active Citizens  Fund – Slovakia.

Odoberajte články emailom

    Politika