Zaujíma ju, aký život majú deti, ktoré sa narodia do chudobných rodín. „To, čo sa udeje na samom začiatku, sa v dospelosti prejavuje na zdraví organizmu,“ hovorí vyštudovaná psychologička a vedkyňa Shoshana Chovan. V rozhovore sa dočítate:

• čo sa deje s mozgom počas prvých troch rokoch života,
• prečo rómske deti nemajú rovnakú štartovaciu čiaru,
• ako pocit bezpečia v detstve ovplyvňuje emócie v dospelosti,
• čo robiť, aby sme sa lepšie postarali o tých najzraniteľnejších.

Skúmate, ako žijú deti vo vylúčených komunitách v prvých troch rokoch života. Prečo je dôležité vedieť viac práve o tomto období?

Obdobie od počatia do druhých alebo tretích narodenín sa v odbornej obci považuje za základ, ktorý ovplyvňuje, ako sa bude dieťaťu dariť neskôr – v škole, práci a v živote ako takom.

Čo presne sa vtedy s dieťaťom deje?

Hrozne rýchlo sa vyvíja architektúra mozgu, ktorý v tomto čase dozrieva. To, ako bude jeho vývoj a vývoj nervovej sústavy vyzerať, závisí od typov podnetov, aké organizmus dostáva a problémov, s akými sa musí vysporiadať.

Aj okolnosti teda určujú, aké schopnosti bude môcť dieťa nadobudnúť. Formuje sa jednak správanie, ktoré vidia ostatní navonok, no zároveň sa vyvíjajú kognitívne procesy, zvládanie stresu a emočný svet človeka.

Prečo ste sa zamerali na deti vo vylúčených komunitách?

S kolegyňami z projektu RomaREACH máme pocit, že nám chýbajú dáta o tom, ako sa darí rómskym deťom v tomto ranom období. Vieme, že sa im nedarí pri nástupe do školy, ale o tom, čo sa deje predtým, nevieme nič. Nevieme, ako veľmi zaostávajú a v čom alebo kde sú, naopak, popredu.

Zároveň nepoznáme faktory, pre ktoré v niečom zaostávajú. Na Slovensku máme predstavu, že všetko ide na vrub nedostatočnej výchovy rodičov. Alebo že im na ich deťoch nezáleží. Z našej práce však máme dojem, že robia čo môžu, akurát to niekde inde zlyháva.

Poďme teda od začiatku. V čom všetkom je štartovacia pozícia detí z vylúčených komunít iná než ich rovesníkov?

Vo všetkom. Nejaké znevýhodnenie zažívajú v každej oblasti života. Vyplýva z generačnej chudoby, ktorá sa prejavuje na viacerých úrovniach – zďaleka nielen tým, že rodine chýba materiálne zabezpečenie.

Skúsme tieto úrovne postupne pomenovať.

Jednou úrovňou, ktorá dopadá na dieťa, je fyzické prostredie, ktoré ho obklopuje. Je rozdiel, či žije v panelákovom byte, ktorý je zateplený, má tečúcu vodu a centrálne kúrenie. Alebo dieťa žije v nezateplenej chatrči z plechu, v ktorej je v decembri zima a kde sa kúri tuhým palivom.

Vieme napríklad, že rómske komunity – a teda aj deti – sú na Slovensku disproporčne vystavené unikajúcim látkam z odpadov, ktoré nie sú dobre skládkované. To všetko dopadá na ich zdravie.

Ako takéto prostredie poznačí vývin dieťaťa?

Vplýva hlavne na jeho zdravie. Deti vo vylúčených komunitách sú častejšie choré. Bývajú tiež vystavené neodčerveným zvieratám, ktoré môžu prenášať parazity.

Alebo ak sa v domácnosti kúri tuhým palivom, uvoľňujú sa chemické látky, čo vplýva na kvalitu ovzdušia. Aj znečistené ovzdušie má negatívny vplyv na vývin kognitívnych schopností a správania.

Organizmus je teda viac zaťažený problémami, s ktorými sa musí vysporiadať, tým pádom však nemá dostatok energie na to, aby sa dieťa mohlo optimálne vyvíjať.

Aká je ďalšia oblasť, v ktorej deti z vylúčených komunít od začiatku ťahajú za kratší koniec?

Ďalšou oblasťou sú vzťahy, a teda otázka, nakoľko vedia rodičia poskytovať tzv. „responzívne rodičovstvo“. Či vedia správne rozpoznať potreby dieťaťa a dobre na ne reagovať. Nechcem tým ale povedať, že rómski rodičia nevedia, čo ich deti potrebujú.

Nároky toho prostredia – zabezpečenie chodu domácnosti, stres súvisiaci s pracovnou nestabilitou, chudobou a kriminalitou naokolo – a s nimi súvisiaca záťaž však spôsobujú, že nemusia byť tak dobre pripravení alebo mať kapacitu okamžite reagovať na potreby detí.

Zároveň, keď je prostredie preplnené a málo štruktúrované, deti vyrastajú v chaose. Chýbajú im pevné body dňa a kľud, ktorý potrebujú pre vývin.

Psychológovia hovoria, že v ranom veku je dôležité zažiť pocit bezpečia. Aký má chudoba dopad na vzťahy v rodine a zažívanie tohto pocitu?

Práve „responzívne rodičovstvo“ pomáha v najranejšom detstve budovať bezpečnú citovú väzbu. Pocit, že ak mám nejakú potrebu, je tu pre mňa niekto, kto ju naplní. A že ten človek je tu pre mňa bez výhrad a bezpodmienečne vždy.

Pocit, že v detstve je tu niekto bezpodmienečne pre mňa, určuje kvalitu mojich ďalších vzťahov.

Tento pocit určuje, akú kvalitu vzťahov budú mať deti po zvyšok svojho života. Ako sa budú vzťahovať ku všetkým ostatným ľuďom, s ktorými sa stretnú, ale aj k sebe samým. Ak ale dieťa nemá bezpečnú citovú väzbu s jedným rodičom, neznamená to, že ju nemôže mať s nikým.

A ako sa k nej dopracuje?

„Responzívne rodičovstvo“ má dve základné úlohy, ktoré – najčastejšie – matka plní.

Prvou je úloha matky ako bezpečného prístavu, kam si rozrušené alebo vystrašené dieťa prichádza po utešenie. Tou druhou úlohou je úloha základne, od ktorej sa dieťa vzďaľuje, keď sa hrá a skúma svet okolo.

V spoločenstvách, kde žijú veľké rodiny pokope, vidíme, že úlohu základne často na seba preberá niekto iný. Napríklad starý rodič alebo starší súrodenec, ktorý pomáha dieťaťu rozvíjať sa.

Ako sa na človeku odráža, ak takýto bezpečný prístav v detstve nezažil?

Pri ľuďoch, ktorí tento pocit nezažijú a nenadobudnú základnú dôveru, že svet je dobré miesto, vplýva ich neistá citová väzba na ich vzťahy aj na emočné prežívanie ako také. Môžu mať problém vysporiadať sa s emóciami, ktoré prídu.

Navyše, nezískajú pocit, že oni sami sú dobrí a hodnotní. Napríklad dievčatá, ktoré nezažili bezpečnú väzbu v rodine, sú náchylnejšie zotrvať vo vzťahoch, v ktorých je domáce násilie. Nevedia si povedať, že ten vzťah môže vyzerať inak; sú náchylné veriť tomu, že ten človek ich má rád, lebo im to hovorí.

Je ešte nejaká oblasť, kde sú deti z vylúčených komunít od raného veku znevýhodnené?

Áno, je ňou kvalita výživy. Jednak mamičky, ktorá je tehotná a neskôr aj dieťaťa. Vieme, že strava v marginalizovaných komunitách nie je dostatočne nutrične pestrá. Rodičia si ju nemôžu z finančných dôvodov dovoliť. Dieťaťu tak chýbajú látky, ktoré potrebuje pre svoj zdravý vývin.

Aby som to zhrnula: všetky tieto oblasti – okolité prostredie, vzťahy, výživa – pôsobia na dieťa v neustálej interakcii s jeho genetickou informáciou. Dieťa sa tomu prispôsobuje, hoci z vonkajšieho pohľadu to môže vyzerať ako maladaptívne správanie (správanie vybočujúce z „normálu“ – pozn.).

Príklad: mnohé rómske deti vedia veci, ktoré deti z majoritnej populácie nevedia. Trojročné dieťa so sekerkou v ruke rúbe drevo, pretože tak sa prispôsobilo svojmu prostrediu. Nevie však držať v ruke ceruzku, pretože to nie je schopnosť, ktorú tam potrebuje na prežitie.

Keď sa na to pozrieme opačne, korene akého správania v dospelosti sa dajú spätne vystopovať do životných podmienok v ranom detstve?

To, čo sa udeje na samom začiatku, sa v dospelosti prejavuje na zdraví organizmu. Preto vidíme u ľudí z akýchkoľvek marginalizovaných komunít vyššiu chorobnosť a kratšiu dĺžku dožitia. Je ohrozené ich fyzické aj mentálne zdravie.

Podmienky v detstve vylúčených rómskych detí sa prejavujú na ich zdraví v dospelosti.

Korene detstva vidíme aj na školskej a pracovnej produktivite – a teda, či si ten človek dokáže nájsť prácu a byť v nej úspešný.

Rané obdobie vidno tiež na inom správaní, ktoré však súvisí so zdravím. Napríklad, fajčenie pri strese sa nám môže zdať maladaptívne. Ale je to niečo, čo je naučené z prostredia a človeku to pomohlo vysporiadať sa s tým, čo prežil.

Dá sa nejaká časť znevýhodnení, ktorým deti z vylúčených komunít v ranom období čelia, v dospelosti dobehnúť?

Do určite miery áno, neviem ale, kde je hranica. Určite bude nejaká daná tým, čo je podmienené biologicky a už sa nezmení.

Poznáme ale intervenčné štúdie, kde sa týmto deťom do určitej miery podarilo dobehnúť svojich rovesníkov z lepších podmienok. Programy zamerané na ich stimuláciu majú teda nejaký efekt.

To rané obdobie je však tak kritické, že by sme mali využiť to „senzitívne okno príležitostí“, aby deti nadobudli svoje schopnosti v plnej miere.

Nemali by sme sa preto spoliehať len na to, že zasiahneme neskôr a tým deťom pomôžeme potom. Našim spoločenským cieľom by malo byť zlepšenie raných podmienok natoľko, aby sa deti mohli vyvíjať čo najviac a čo najzdravšie.

Na začiatku ste spomínali, že mnoho neúspechov detí z vylúčených komunít zvaľujeme na výchovu, hoci v skutočnosti majú socio-ekonomické dôvody. Koľko z toho zaostávania vie pomôcť dobehnúť výchova?

Asi dosť, ale opäť platí, že aj rodičia sú vychovávaní do tých istých podmienok ako ich deti. A v podmienkach generačnej chudoby sa vzorce správania dookola reprodukujú. Deti, ktoré žijú v takomto prostredí, budú odovzdávať ďalej len takú výchovu, akú poznali oni.

Navyše, vylúčené Rómky a Rómovia nemajú dobrý prístup k informáciám o tom, čo je vo výchove správne alebo nesprávne. Robia všetko najlepšie, ako vedia.

Ukazuje sa ale, že „responzívne rodičovstvo“ je ideálom naprieč všetkými komunitami – či už ide o imigrantov v Západnej Európe, deti zo strednej triedy v Amerike alebo o náš pohľad na to, čo je najlepšie. Pre nízkopríjmové skupiny je však oveľa ťažšie tento ideál naplniť.

V chudobe je ťažké napĺňať ideál rodičovstva.

Skúmala som to pred pár rokmi v jednej komunite blízko Levoče. Chodila som tam asi pol roka a rozprávala sa s mamičkami. Chceli napĺňať potreby, ktoré u dieťaťa videli, no cítili také preťaženie, že nemohli.

Museli sa totiž vysporiadať s tým, že bolo treba doniesť drevo či vodu, mali štyri deti do piatich rokov, o ktoré sa museli postarať, do toho svoje zdravotné problémy a na to všetko boli samé, lebo manžel pracoval v Čechách. Už zareagovať na potreby všetkých týchto detí, ktoré si žiadajú okamžitú pozornosť, je veľmi náročné.

Výsledkom vášho výskumu by mal byť súbor dát, na základe ktorých budú vedieť politici a úrady vyvažovať nerovnosti. Dá sa už dnes povedať, kde máme v ranej starostlivosti rezervy?

Kvôli pandémii sme nemohli zbierať dáta v teréne, tak sme hľadali alternatívy. Napadlo nás osloviť ľudí, ktorí pracujú s marginalizovanými rómskymi komunitami – poskytujú ranú starostlivosť, sú zdravotníkmi, učiteľmi či sociálnymi pracovníkmi.

Tieto profesionálky a profesionáli identifikovali štyri veľké skupiny, spolu 90 opatrení, ktoré by pomohli. Prvá skupina sa týkala životných podmienok, teda zabezpečenia lepšieho ubytovania či prístupu k vode.

Druhá skupina by pomohla zmierňovať bariéry v prístupe k zdravotnej starostlivosti – napríklad k bezplatnej antikoncepcii. Rómske mamičky po tom v teréne volajú. Ich hlas nie je počuť, no dopyt tu je.

Ďalšie opatrenia sa týkali komunitných intervencií, teda učenia druhých. Patrí medzi ne  rodičovská príprava alebo programy ranej starostlivosti. Posledná veľká skupina opatrení súvisela s verejnou podporou z hľadiska politík. Zastrešovala by všetky tie oblasti a spoluprácu naprieč sektormi.

Prečo sme sa podľa vás dostali do situácie, že štát podporuje ranú starostlivosť tak málo, hoci vieme, aká kľúčová je pre ďalší život dieťaťa?

Tiež ma to udivuje, ale nemám na to odpoveď. Veľa z tých opatrení, ktoré boli navrhnuté v našom výskume, sa krylo s Dohovorom o právach dieťaťa, ku ktorému sme sa ako krajina zaviazali pred 30 rokmi.

Ak profesionálky a profesionáli stále volajú po týchto opatreniach, znamená to, že ich stále nerobíme. Ukazuje to na chýbajúcu politickú vôľu pri tejto téme.

Čo by sa muselo stať, aby sme ranú starostlivosť o deti začali vnímať vážne?

Musí sa zmeniť pohľad verejnosti na Rómov a narásť verejný tlak. Musíme ich prestať vnímať ako niekoho, kto je zodpovedný za svoju životnú situáciu. Mali by sme sa tiež začať rozprávať  o segregácii a historickom vylučovaní, ktoré tu prebiehalo.

Uvažujme o tom, kde sme zlyhali ako spoločnosť.

Je dôležité reflektovať našu históriu tak, ako sa to deje v Amerike, hoci ani tam s ňou ešte nie sú vysporiadaní. Skupina obyvateľstva, ktorá túto krajinu postavila, bola vytlačená na okraj bez toho, aby si mohla užívať výhody, ktoré z jej práce plynú.

Musíme teda začať uvažovať, kde sme ako spoločnosť zlyhali. A zároveň si uvedomiť, že to nerobíme len pre marginalizovaných Rómov, ale pre benefit nás všetkých. Túto spoločnosť tvoríme my všetci.  

Shoshana Chovan Vyštudovala psychológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Získala štipendium na štúdium v americkej Nebraske, kde tiež pracovala ako asistentka učiteľky v jasliach. Pôsobila v neziskovke Človek v ohrození, dnes je doktorandkou Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach a Groningenskej univerzity v Holandsku. Skúma, ako generačná chudoba dopadá na raný vývoj detí vo vylúčených komunitách.