Ja som ako Rómka šťastná žena, ale vo svojom okolí vidím, že to tak nemá každý, hovorí zakladateľka tanečnej skupiny Urban Ethnic Crew.

Martina Rihárová. Foto: archív MR.

Prvýkrát tancovala ešte ako dieťa v detskom domove. Ako tínedžerka trénovala v tanečnej škole a v roku 2013 získala so svojou tanečnou skupinou titul majstra sveta. Rozhovor o tom, aké je to byť menšinou vo väčšinovom svete aj o tom, že tanec pomáha búrať predsudky.

Aké je to byť Rómkou na Slovensku?

Pre mňa ako človeka, ktorý celý život tancuje a pohybuje sa v umeleckej sfére, je to asi jednoduchšie. Mám tendenciu prispôsobiť sa ľuďom, ak je to v rámci mojich hodnôt. Navyše, od puberty som strašne hrdá na to, že som Rómka – či už kvôli talentu alebo kvôli našej kultúre.

Stáva sa vám v bežných životných situáciách, že sa cítite, akoby sa na vás niekto díval cez prsty?

Zažívala som to od detstva ako asi každý Róm na Slovensku. Mentalita ľudí tu nie je taká otvorená ako v iných európskych krajinách. Tam je jedno, či ste Róm, Turek alebo Afričan. Nestáva sa to často, ale bolo viacero životných situácií, po ktorých som ostala zranená.

Aké napríklad?

Uvediem príklad, ktorý vo mne zostal. Keď som učila na základnej umeleckej škole, na konci školského roka mi deti ako poďakovanie doniesli bonboniéry a kvetiny. Niesla som si ich domov a išla ešte nakúpiť potraviny. Vôbec som si neuvedomila, že to mám v ruksaku.

Len čo som vošla do obchodu, išiel za mnou SBS-kár. Keď som prišla na kasu, začal mi tykať a kričal, aby som vyložila ruksak. Pýtala som sa, čo sa deje. Potom ma chytil za ruku, zavolal vedúcej predajne a vzal ma dozadu – ľudia sa na to pozerali.

Tam som vysypala ruksak a vedúca SBS-károvi povedala, že toto nie sú ich produkty. Začali sa ospravedlňovať, no ja som im len povedala, že nie je v poriadku, aby urážali slušných ľudí iba preto, že vyzerajú inak.

Čo sa vo vás vtedy odohrávalo?

Ponížil ma ako človeka pred všetkými tými ľuďmi. Bolo to veľmi nepríjemné a v ten moment som mala pocit, že to nie je fér.

Spomínali ste, že je to niečo, čo vo vás ostalo doteraz.

Také niečo si zapamätáte. Keď teraz príde podobná situácia, snažím sa reagovať s kľudom a nadhľadom. Viem, že tých ľudí presvedčím, keď som slušná a mám argumenty. Keby som začala na nich útočiť, len by som dokázala to, čo si o mne myslia.

Skúšali ste rozmýšľať, prečo ten človek tak reagoval?

Áno. Lebo má predsudky.

Martina Rihárová na tanečnom tábore v lete 2020 (štvrtá zľava). Foto: MR.

Prečo ich podľa vás má?

Deti to u nás mávajú vštepené od malička. Hovorievajú im, aby neboli zlí, lebo na nich zavolajú „cigánov“ a tí ich vezmú. Videla som to aj, keď som učila v škôlke. Keď sme sa chceli s deťmi pochytať za ruky, trojročné dievčatko sa ma nechcelo dotknúť, lebo som mala tmavšiu ruku. Na konci hodiny, keď som si deti získala, bola už na mne zavesená.

Keď to porovnáte v čase od vášho detstva, zvyšuje sa tolerancia spoločnosti voči Rómom?    

Skôr si myslím, že sa to horší. Nevidím žiaden progres. U mňa veľa ľudí nerozpozná, že som Rómka. Na jednej škole si deti mysleli, že som Indka (smiech). Navyše, pochádzam z Partizánskeho, kde sa hovorí čistou slovenčinou. Ale niektorí moji tanečníci to dostávajú pocítiť.

Akým spôsobom?

Napríklad, jedna mladá rodina s dieťaťom má problém dostať byt do podnájmu. Po telefóne im povedia, že je všetko v poriadku, ale prídu na obhliadku a je koniec. Ja som v tomto šťastná žena, ale vo svojom okolí vidím, že to tak nemá každý.

Aké životné stratégie si musí človek vyvinúť, aby vedel žiť v takto naladenom prostredí?

Musíte mať okolo seba štíť a vedieť argumentovať. A tiež, musíte si vedieť vybrať ľudí, ktorých budete mať okolo seba. Nepôjdem von s Rómami z bratislavského Pentagonu (oblasti známej predajom drog – pozn.), pretože takú spoločnosť odmietam. A keď sa chcem vymaniť z osady, urobím pre to všetko. Každý človek má na výber – je jedno, či Róm alebo Neróm.

Vyrastali ste v bernolákovskom detskom domove. Je to tiež niečo, kvôli čomu ste sa stretávali s nepochopením alebo to vo vašom okolí nebola téma?

To je taká dvojsečná zbraň. Veľa ľudí z „fungujúcich“ rodín si skôr povie, aké je niekto chúďa, keď je z detského domova. A okrem toho, v „decákoch“ je ten sociálny tlak skôr na Nerómov. Je ich tam totiž menej ako Rómov. Prispôsobovali sa teda oni nám. S detským domovom som problém nemala. A ak ho niekto pri mne mal, tak to bol jeho problém – nie môj.

Kedy ste začali vnímať citlivé životné okolnosti tak suverénne a s takou ľahkosťou?  

V desiatich rokoch som sa dostala z detského domova do pestúnskej rodiny k môjmu strýkovi, kde bolo kresťanstvo. Spolupracovali sme s eRkom – hnutím kresťanských detí, ktoré veľmi ovplyvnilo našu pubertu. V takýchto organizáciách neexistujú predsudky. Sebadôveru mi dodalo aj, keď som v štrnástich začala naplno tancovať. To boli kľúčové veci.

Tancujete od mala, ste lektorkou tanečnej školy, máte tanečnú skupinu Urban Ethnic Crew. Je tanec niečo, čo pomáha búrať predsudky?

Určite, zažila som to vo viacerých prípadoch. Jednak, akonáhle začnete tancovať a ukážete, čo je vo vás, ľudia sa začnú na vás pozerať inak. A tiež je to tmel medzi ľuďmi. Prišlo ku nám kopec deciek z bohatých rodín a začlenili sa veľmi rýchlo. Dokonca, založila som tanečnú skupinu, ktorá spája deti z funkčných rodín a deti zo sociálne slabého prostredia.

Ako vám napadlo spojiť tanec s integráciou detí?

Každý človek, ktorý sa rozhodne tancovať, má na to plnohodnotné právo. V mnohých tanečných školách, ktoré poznám, je však akási hierarchia a chýba tam empatia voči sociálne slabším.

Preto som si v roku 2014 povedala, že to takto nemusí fungovať. Spojila som do jednej skupiny decká, ktoré majú silné zázemie a decká, ktoré sa predierali životom. Krásne to do seba zapasovalo a začali si navzájom pomáhať.

Martina Rihárová a jej Urban Ethnic Crew v Dunajskej Lužnej. Foto: archív MR.

Ako?

Keď sme pred súťažou do Topoľčian riešili cestovné a ubytovanie, niektorí prišli, že sa nemôžu pridať, lebo na to nemajú peniaze. Keďže som komunikovala otvorene, spýtala som sa pred všetkými, čo vymyslíme. A oni hneď, že nemáme o čom rozmýšľať – poskladáme sa a ideme. Doteraz sú v kontakte a keď sa dá, stretávame sa.

Takže tanec ma tú moc, že dokáže ľudí spájať.

Áno, ale závisí to aj od ľudí, akých stretnete. A v tanečnej skupine je dôležité, ako sa k tomu postaví tréner a ako vedie decká. Je to jeho vizitka ako človeka.

Čo sa musí v spoločnosti stať, aby sme sa navzájom nezraňovali?

Musíme začať od detí a začleňovať ich medzi seba už v útlom veku, v školách a škôlkach. Moja sestra si založila rodinu v Rakúsku. Keď jej deti prišli k „našim“ na Slovensko, nerozumeli, prečo tu znie slovo „cigán“ ako nadávka.

Skúsme to na koniec otočiť: všimli ste si aj vy na sebe, že niekedy reagujete spôsobom, ktorý môže byť zraňujúci pre Nerómov?

Áno. Tiež som jedna z tých, ktorí niekedy reagujú prehnane. Niekedy stačí zlý pohľad v MHD a tiež viem „chytiť nervy“. Ale potom si poviem, že všetci sme ľudia, tak buďme k sebe dobrí. A to negatívne si odnesiem so sebou domov. Ale teda, je to aj vo mne a učím sa s tým pracovať.

Martina Rihárová (36) Tanečná lektorka, choreografka a zakladateľka tanečnej skupiny Urban Ethnic Crew. Niekoľko rokov pracovala pre mimovládku Úsmev ako dar, ktorá pomáha rodinám a deťom v núdzi. V roku 2013 vyhrala zo svojou tanečnou skupinou titul majstrov sveta v štýle MTV style. Žije a tancuje v Dunajskej Lužnej. Môžete ju sledovať na TikToku alebo Instagrame.

Odoberajte články emailom